inzerát: Hľadám predsedu VÚC ochotného načúvať..

Autor: Marianna Varjanová | 23.4.2005 o 12:50 | Karma článku: 13,10 | Prečítané:  3908x

značka: Pôjdeme spolu zbierať prvosienky... (článok bude trošku dlhší a plne sa zhoduje s názvom. čítajte len v prípade skutočného záujmu)

Pozorujem na sebe zvláštnu, ale nie tak nepochopiteľnú vec. Ako človek pracujúci prevažne na čerstvom vzduchu zažívam po niekoľkých dňoch domáceho dobrovoľného väzenia krízu. Mozog mi začína pracovať inak. Štyri steny a málo kyslíka spôsobia, že sa začínam venovať úplne nepodstatným problémom do absurdnej hĺbky . Stráca sa mi kontext, začínam sa zaoberať sama sebou, kujem pikle a konšpirujem. Po čase sa mi dokonca ani nechce ísť von. Strašná vec. Vtedy sa s vypätím posledných síl donútim obuť trekové topánky a vypadnúť cez vchodové dvere smerom von. Keď sa toto podarí, viem, že mám vyhraté!

Nedávam si cieľ, nohy ma aj tak odnesú niekam medzi stromy, veď inú možnosť tu nemám. Pri návrate domov mám myšlienky poupratované v tých správnych šuplíkoch a kontext môjho sveta zase jasne pred očami. Opäť som to ja a nie moja karikatúra.

V stredu som sa ocitla vo veľkej zasadačke prešovského VÚC. Okolo mňa sedeli prevažne postarší páni v sivých oblekoch a niekoľko dám v uhladených kostýmoch. Cítila som sa veľmi výnimočne. Bola som jediná blond a jediná s fialovými črievičkami na nohách. Na prvý pohľad bolo jasné, že rozdielne názory nezaznejú len v otázke na módne trendy.
Riešili sme veľmi vážnu vec: Rozvojový program pre región Slovensko -Východ.
Mať takýto program, znamená mať natiahnuté potrubie na tečúce peniažky priamo z Bruselskej studničky.

Pán predseda bol milý hostiteľ a mal tiež elegantný čierny oblek. Meškal pol hodinu (chápali sme) a potom nás sústredene počúval. K podobným stretnutiam bývam neuveriteľne skeptická a to nie som dlhými rokmi ostrieľaný harcovník. Kedysi sa podobné "rozvojové programy" pripravovali v bratislavských kanceláriách. Do Prešova dorazil hotový návod na použitie a očakávali sa neuveriteľné pokroky v rozvoji. Nefungovalo to. Potom ktosi prišiel na to, že rozvojový program si musí určiť každý región za seba a nič sa mu nedá nalinkovať zhora - ani pri najlepšom možnom úmysle.

A preto sme boli všetci tridsiati tam.
Čakalo sa od nás, že pomôžeme vytvoriť niečo ako onen návod na použitie. Sme predsa domáci. Ľudia od fachu. Starostovia, predsedovia združení, mikroregiónov ..a tak. A tak sme riešili. Po dvoch hodinách sme sa dostali len po analýzu SWOT. Postarší páni v oblekoch vytušili svoju príležitosť a začali zapĺňať kolónku mínusov a nedostatkov. Neuveriteľné, koľko má východné Slovensko problémov. Takmer nič tu nemáme a na nič nie sú peniaze. Nepotrebujeme na vyrovnanie rozdielu kanálik, ale ropovod z Bruselu.
Prítomné dámy nesmelo spomínali aj akýsi ľudský potenciál, ale boli vo výraznej menšine. Sledovala som to s úsmevom a la Mona Lisa.
Keď sa litánie skončili, p. Chudík vstal a poďakoval. Mal ďalšie stretnutie (chápali sme).

S pocitom, že tú depresívnu náladu je treba odľahčiť, som ho poprosila, aby zostal. Veď aj tak meškal .. :) (nechápal, ale sadol si) Vzala som si slovo na svojich 5 minút.

Nevôľa sa ohlásila už pri mojej prvej otázke zúčastneným, či náhodou neskrývame svoju vysokú nezamestnanosť tak trošku aj za našu neschopnosť pracovné príležitosti vidieť.
Či neodchádzame za prácou skôr z pohodlnosti a s vidinou vysokého zárobku, namiesto hľadania (oveľa oveľa ťažšej) sebarealizácie tu doma.
Či nevzhliadame k politikom s príliš veľkou servilnosťou a čakáme od nich zázrak tam, kde nám môže pomôcť iba odborník, kombinovaný s naším osobným ľudským vkladom.
Či by sme si nemali viac všímať ľudí, ktorí pri pive v krčme, vo vlastnej dedine, dokážu povzbudiť susedov viac, než najštedrejší finančný prísľub a pýtať sa ich na ich názor, aj keď nám nesadne do plánov.
Či sú nám tie naše rozvojové programy a stratégie, od prvého k poslednému na niečomu dobré , ak nakoniec skončíme pri probléme, že "nejsou lidi" a môžme si ich uložiť naspäť do šuplíka.
Či sú získané grantové peniaze našincovi nezvyknutému hospodáriť s vlastným, rokmi pomaly budovaným kapitálom, viac na škodu, alebo na úžitok..
Či si mám práve toto predstaviť pod pojmom trvalá udržateľnosť.

Pánom v oblekoch to bolo jasné. Siahla som im na ich budúci príjem (a možno aj ego) Nemohlo to skončiť inak ako piskotom. Len zopár očí mi adresovalo nesmelé sprisahanecké žmurknutie.
Pán predseda mi adresoval významný pohľad, pár do duše prehovorivších slov a vypýtal si povolenie odíjsť.

A tak podávam inzerát:

Hľadám na východe Slovenska predsedu VÚC (alebo nejakého sympatického ministra),
ktorý so mnou pôjde zbierať prvosienky.
Medzi Prešovom a Bardejovom, pri obci Kľušov, je z jedného kopca veľmi pekný výhľad.
Vylezieme až úplne hore, ja mu dám pod zadok svoj sveter, aby si neušpinil oblek a sadneme si tam. Pobyt mimo kanceláriu, štyri steny a svoj okruh ľudí mu určite urobí dobre. Prísun kyslíka do krvi takisto.

Chvíľu sa budeme len tak pozerať. Oziminy už majú dobrých desať centi a krajina môže ísť rovno na volebný plagát HZDS, ako švajčiarska.

Nebudeme hovoriť o peniazoch.
Urobíme SWOT analýzu a dopĺňať budeme pre zmenu len pozitíva. A vymyslíme

Rozvojový program, ktorý prebudí ľudí v dedinách dole pod nami z letargie a pomôže im nájsť zmysel existencie práve tam, kde sa narodili.

Ten mi tu chýba podstatne viac...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Neboj sa, oci, tu nie sme v Rusku. Plukovník svedčí proti Trumpovi

Plukovníka označujú za súčasť deep state.

Naďa z OĽaNO zrejme polícia stíha za otázky, ktoré kládol

Opozícia hovorí o diskreditačnej kampani, premiér Pellegrini o bezpečnosti krajiny.


Už ste čítali?