Limity ľudskosti...

Autor: Marianna Varjanová | 16.12.2005 o 14:37 | Karma článku: 15,33 | Prečítané:  6483x

Môj otec je alkoholik. Včera sme ho odviezli do nemocnice, pretože alkohol devastuje organizmus úporne a nemilosrdne, vždy si nájde zámienku. Dnes celý čas čakám, či mi brat nezavolá, že otec ušiel. To by však bola tá lepšia správa...

Môj otec je alkoholik a je ním odvtedy, odkedy si ho pamätám. Nepoznám príčinu
a priznávam, že nie som tak silná, aby som mu vedela trvalo pomôcť. Som samostatná
a tak ako v iných rodinách sa môj kontakt s rodičmi občas obmedzí len na povrchné otázky
o tom, ako sa im darí.. Sú povrchné a básnické, pretože odpoveď dobre poznám.

Poznám aj svoje výčitky svedomia, ktoré sa neomylne dostavia vždy, keď ho uvidím.
Sú pestré a ich škála je široká. Začínajú niekde tam, kde si ako šesťročná balím aktovku a farbičky a z citového vákua rodiny alkoholika a ženy zničenej bezmocnosťou odchádzam natrvalo k starým rodičom.

Dokáže niekto z vás rozoznať, či je telo ležiace na ulici, prikryté čerstvým popraškom snehu bezdomovec, alebo váš príbuzný?
Odpusťte mi cynizmus, ale stal sa rokmi súčasťou mojej osobnostnej výbavy.

Dnes som sa v SME dozvedela, že nám bezdomovci mrznú na uliciach preto, lebo metropolám chýbajú tzv. nízkoprahové nocľahárne. Miesta, kde nebude prvoradé to, či ste triezvy, alebo opitý a máte doklady, ale to, či potrebujete pomoc.
Dnes je naša ochota pomôcť prieberčivá. Kladie podmienky, ktoré /možno/ pre nedostatok osobnej skúsenosti považuje za splniteľné a nedovoľuje núdznym žiadať
o pomoc, ak si predtým uľahčili údel alkoholom.

Neviem, či sa dá odsudzovať takéto správanie samospráv, mimovládok, cirkví, alebo jednotlivcov, pretože i tak robia pre týchto ľudí viac, než ktokoľvek z nás.

Viem však, že ak idete mestom a váš pohľad kopíruje všetko, čo je v horizontálnej polohe a zhruba pol metra nad zemou ovláda vás strach a sneh z vlasov zmietate s jediným želaním – aby váš otec žil.

Nie každý, kto leží na ulici je bezdomovec a nie každý je povolaný súdiť.

Môj otec žije vďaka neznámemu človeku, ktorý ho minulú zimu odtiahol zo zasneženej ulice do „nízkoprahovej nocľahárne“, ktorou bol vchod blízkeho paneláku.

S tým neznámym zdieľam rovnaký názor, že ľudskosť nemôže byť podmienečná
a problémom nie je nedostatok útulkov, ale náš vysoký prah citlivosti.

V krajine, kde sa - okrem iného - štátny rozpočet bohato plní spotrebnou daňou z predaja liehovín, je to znepokojujúca informácia.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?