Vlašský šalát, Kryl a hlava v oblakoch...

 - - -

S-o-c-i-a-l-i-s-t-i-c-k-ý...socialistický, socialistický, socialistický..
Píšete aj vy desaťprstovou hmatovou metódou? A ktoré slová vám idú najlepšie? Dívate sa na prsty? Ja áno. Ale slovo socialistický a vlastné meno zvládajú brušká mojich prstov bezchybne aj potme...

24. novembra 1989 "Pozval ma na cigu..znamená to niečo?"

Martina z céčky som obdivovala pre jeho odvahu. Na chodbe - cez veľkú prestávku - sa postavil na šiesty schod a trúfalo sa spýtal okoloidúcej profesorky, dokedy že budeme opisovať tie hlúpe vety z učebnice Hospodárskej korešpondencie. Práve tam bol pôvod onej výnimočnej schopnosti prinútiť inak neposlušné prsty dopadať na to správne miesto, v tom správnom poradí..

S-o-c-i-a-l-i-s-t-i-c-k-é v-l-a-s-t-n-í-c-t-v-o -v-ý-r-o-b-n-ý-ch p-r-o-s-t-r-i-e-d-k-o-v..

"Najbližšie budem opisovať Dikobraz..nech ich porazí!" ..povedal Martin, oprel hlavu o stenu a vyfúkol dym..

Správa o Nežnej k nám neprišla hneď. Vlastne to na začiatku žiadna Nežná nebola - to sa len v Prahe diala nejaká výstrednosť a zábery z televízie boli niečím, čo sa nás akoby nemalo dotknúť. Stredná ekonomická škola v Bardejove bola bezpečná a vzdialená od centra diania. Všetko revolučné k nám prichádzalo unavené a strácalo silu ovplyvniť šedivú každodenosť.. Martin bol jeden z prvých, ktorí porozumeli..

27. novembra 1989 "Držal ma za ruku celých 5 minút. Úžasný pocit. Ešte chcem!"

Školou tá správa preletela ako blesk! Gymnazisti chcú urobiť živú reťaz okolo námestia! Máme sa pridať!

Živá reťaz!

V čase, keď aj hlasný hovor v triede počas prestávky bol dôvodom na zúrivý krik učiteľov! Triedy boli prázdne a my všetci na chodbe. Na šiestom schode stál teraz náš telocvikár
a vysvetlil nám, že to, čo sa deje v Prahe a Bratislave sa nás netýka. Bál sa a my sme boli veľmi sklamaní. Bol najmladší z profesorského zboru a tak sme sa ho šli spýtať či SMIEME....
Martin ma napriek zákazu chytil za ruku a tajne sme sa vytratili von..
Námestie bolo prázdne..Aj gymnazistom to zakázali...

28. november 1989 "Máme sa stretnúť popoludní v lahôdkach. Strašne sa teším."

Mám ružovú vetrovku, svoje prvé Tuzexové rifle, biele ponožky a čierne lodičky. Farby spolu ladia a mne to úplne stačí. Stmieva sa. S Martinom sa nakláňame z okna Lahôdok na námestí a pod nami je spústa ľudí. Čosi sa deje, ale celkom tomu nerozumiem.

"Dal bych si třicet deka vlašáku a dva rohlíky." ..ozve sa od pultu za nami..
Má asi dvadsaťpäť, okolo krku dlhý farebný šál. Kozačky a štrikovanú čapicu.
My šestnásť a v porovnaní s ním vyzeráme ako mimozemšťania.
"Tak co přátelé..jaký na to všechno máte názor?" opýta sa srdečne a prisadne si k nám.

Názor..
Názor bolo to, čo som vtedy márne hľadala sklopenými očami medzi sendvičom a šunkou obloženého chlebíka.

"Nemám na to žiaden názor..."
"Žádný názor? To je špatný. A co Kryl? Znáte Kryla? Jeho písně?"
"Nepoznám Kryla.."
"Hmm. Tak sa najezte a přijďte. Přišli jsme z Prahy. Stávkujeme.
Budem spolu mluvit a zpívat..."

Áno, boli sme vtedy božie hoviadka.
Ale sú ľudia, ktorí vás od základu zmenia položením jedinej otázky.. Vytušia vašu bezmocnosť a bez toho aby vás presádzali, rozmiestnia dookola pomyselné smerové tabule, nakreslia stredovú čiaru.
Vezmú si cez rameno gitaru, sadnú na vlak a pohnú vami i dejinami..

Dnes mám pre istotu názor úplne na všetko, čo nebýva vždy najlepšie, ale tá spomienka je príliš silná.
A vždy na začiatku zimy, pri sledovaní správ načnem háčikom dlhý, d-l-h-o-č-i-z-n-ý farebný šál.. Najlepšie z mohéru. Je potom taký...nežný..